Mars

V roku 1877 pozoroval astronóm Giovanni Schiaparelli to, čo považoval za rovnú líniu na povrchu Marsu. Neskôr aj iní videli tieto linky, domnievali sa, že sú príliš rovné a môžu byť iba dielom inteligentného života. Populárnym záverom, pokiaľ ide o povahu týchto línií, bolo plancha vertical, že to boli kanály konštruované na účely zavlažovania. Avšak s vývojom silnejších ďalekohľadov na začiatku 20. storočia astronómovia mohli vidieť jasnejšie na povrch Marsu a určiť, že tieto priame línie sú iba optickou ilúziou. V dôsledku toho boli skoršie tvrdenia o živote na Marse bez dôkazov.

Veľké množstvo sci-fi príbehov napísaných počas 20. storočia bolo priamym vývinom presvedčenia, že Mars má život. Od malých zelených mužov až po smrteľné lúče sa Marťania sústreďovali na mnohé televízne a rozhlasové programy, komiksy, filmy a romány.

Hoci objav života na Marse sa nakoniec ukázal ako nepravdivý, je Mars napriek tomu planétou, ktorá je pre iný život vhodná. Nedávne planetárne misie pokúsili zistiť, či na povrchu planéty existuje aj najzakladanejší život. Misia v 70. rokoch uskutočnila pokusy na marťanskej pôde v nádeji, že objaví mikroorganizmy. Hoci sa výsledky opierajú o neprítomnosť života na Marse, vedci špekulovali, že podmienky pre život existujú pod povrchom planéty.

Hlavnou zložkou atmosféry je oxid uhličitý (95%). Jednou z dlhodobých oblastí výskumu týkajúcich sa atmosféry Marsu je jej vplyv na prítomnosť tekutej vody. Čo ukázal výskum, je to, že aj keď polárne čiapky majú zmrznutú vodu a vzduch obsahuje vodnú paru ako výsledok mrazivých teplôt a nízkeho tlaku spôsobeného slabou atmosférou, nie je možné, aby kvapalná voda existovala na povrchu planéty. Dôkazy, ktoré poskytli planetárne misie, však naznačujú, že kvapalná voda existuje jeden meter pod povrchom planéty.

Prekvapivo, aj napriek tenkej atmosfére, Mars zažíva počasie. Primárna forma tohto počasia pozostáva z vetra, s inými prejavmi, ktoré zahŕňajú prachové búrky, mráz a hmlu. V dôsledku tohto počasia sa vyskytla aj nejaká erózia na určitých miestach na povrchu planéty como se planchan las camisas.

Severná pologuľa Marsu je pomerne hladká s niekoľkými krátermi, zatiaľ čo južná pologuľa je oblasť vysočiny. Okrem topografických rozdielov sa zdá, že charakteristickým znakom týchto dvoch regiónov je geologická aktivita, pričom severné roviny sú oveľa aktívnejšie.

Marťanský povrch je domovom najväčšej známej sopky Olympus Mons a najväčšieho známeho kaňonu Valles Marineris v slnečnej sústave. S výškou 25 km a základným priemerom 600 km je Olympus Mons trikrát vyšší ako Mt. Everest, najvyššia hora na Zemi. Možno najvýznamnejším objavom povrchu Marsu bola prítomnosť kanálov. Čo je na týchto kanáloch zaujímavé, je to, že sa zdá, že boli vytvorené tečúcou vodou a tým poskytli dôkazy na podporu teórie, že Mars mohol byť v minulosti viac podobný Zemi.

Vnútorný priestor Marsu je rozdelený do troch vrstiev: kôry, plášťa a jadra. Existuje značné množstvo výskumov, ktoré vedú k zisteniam, či je jadro Marsu solídne alebo nie. Niektorí vedci poukazujú na nedostatok významného magnetického poľa, čo naznačuje, že jadro je pevné. V priebehu posledného desaťročia sa však zhromaždilo veľa údajov, ktoré naznačujú, že jadro je aspoň čiastočne tekuté. S objavom magnetizovaných hornín na povrchu planéty sa zdá, že prinajmenšom mal Mars k dispozícii tekuté jadro v určitom bode svojej histórie.

Vírusy ako nositelia chorôb

Vírusy sú jedným z najčastejších biologických subjektov na svete. Takmer každý ekosystém na Zemi obsahuje vírusy. Pred vstupom do bunky existujú vírusy vo forme známej ako virióny. Počas tejto fázy sú zhruba veľké ako jedna stotina veľkosti baktérie a pozostávajú z dvoch alebo troch odlišných častí. A to z genetického materiálu, ktorý tvorí DNA alebo RNA, proteínového plášťa nazývaného kapsid, ktorý chráni genetickú informáciu a z lipidovej obálky, ktorá sa nachádza okolo proteínového obalu, keď je vírus mimo bunky.

Vírusy sú jedinečné mikroorganizmy tým, že sa nemôžu reprodukovať bez hostiteľskej bunky. Po kontakte s hostiteľskou bunkou vírus vloží genetický materiál do hostiteľa. Bunka, ktorá je teraz infikovaná, sa naďalej reprodukuje, ale reprodukuje viac vírusových proteínov a aspirador escoba jeho genetického materiálu namiesto bežných bunkových produktov. Tento proces prináša vírusom klasifikáciu parazita. Vírusy prichádzajú v širokej škále tvarov a veľkostí.

Pretože vírusy nezanechávajú fosílne pozostatky, je ťažké sledovať ich časom. Takzvaní paleo-virológovia namiesto toho používajú molekulárne techniky na porovnanie DNA a RNA vírusov, aby odhalili viac informácií o ich pôvode. V tejto súvislosti existujú tri konkurenčné teórie. Regresívna hypotéza tvrdí, že vírusy začínajú ako malé bunky, ktoré parazitovali väčšie bunky. Postupom času vynechali gény, ktoré nepomáhali v tejto parazitizácii a stali sa úplne závislé od buniek, v ktorých žijú.
Hypotéza bunkového pôvodu hovorí, že vírusy sa vyvinuli z častí DNA alebo RNA, ktoré unikli z génov väčších organizmov. Koevolučná hypotéza si myslí, že vírusy sa mohli vyvinúť z komplexných molekúl nukleovej kyseliny a proteínov súčasne s prvými bunkami objavenými na Zemi. Táto teória značí, že vírusy by boli závislé na bunkovom živote už miliardy rokov.

Mnohí z nás sú oboznámení s priateľskými baktériami, ktoré existujú v našich črevách a pomáhajú nám stráviť jedlo. Vedci zistili, že ľudia tiež v sebe nesú priateľské vírusy, ktoré nás pomáhajú chrániť pred nebezpečnými baktériami. Hlien obsahuje vírusy, ktoré aktívne chránia hostiteľa pred škodlivými baktériami tým, že ich zničia. Vznikol tak nový model imunity, ktorý zdôrazňuje dôležitú úlohu vírusov pri ochrane tela pred napadnutím patogénov.

Vírusy sa môžu šíriť vertikálne (od matky k dieťaťu) alebo horizontálne (od osoby k osobe). Schopnosť šírenia vírusu závisí od jeho zloženia. Niektoré vírusy sa môžu šíriť jednoduchým kontaktom, výmenou slín, kašľom alebo kýchaním. Niektoré vyžadujú sexuálny kontakt, zatiaľ čo iné prechádzajú tráviacim traktom cez kontaminované potraviny alebo vodu. Ďalšie vírusy vyžadujú hmyz na prenos vírusu z človeka na človeka.

Chrípka je taktiež spôsobená vírusom. Medzi ľudské choroby, ktoré sú spôsobené vírusmi patria aj kiahne,  osýpky,  pásový opar, obrna, besnota, ebola či niektoré typy rakoviny. Keď imunitný systém tela rozpozná vírusovú infekciu, začne reagovať. Spustí sa proces, ktorý degraduje vírusový genetický materiál a umožňuje bunkám prežiť infekciu. Imunitný systém tiež produkuje špecifické protilátky, ktoré sú schopné viazať sa na vírusy. Hoci väčšina vírusových infekcií vedie k ochrannej reakcii imunitného systému, vírusy ako HIV sa špecializujú na unikanie tomuto systém, využívajúc množstvo rôznych techník. Neurotropné vírusy sú schopné infikovať nervové bunky a vyvolávajú rôzne choroby. Kým bakteriálne infekcie môžu limpieza de pisos byť liečené antibiotikami, vírusové infekcie vyžadujú očkovanie alebo antivírusové lieky na ich liečbu. Vakcinácie sú zvyčajne najlacnejší a najefektívnejší spôsob prevencie vírusov.

Sociálne zručností detí

Na výchovu dieťaťa má vplyv hlavne rodina, škola a v určitom zmysle aj celá spoločnosť. Rodinné prostredie je základným a najprirodzenejším spoločenským prostredím a má preto podstatný vplyv na formovanie osobnosti a životný štart dieťaťa. V rodinnom prostredí sa vytvárajú prvé návyky, utvárajú vzťahy k dospelým, rovesníkom i k veciam. Zo stále väčších nárokov spoločnosti na vysokú vzdelanosť človeka, ale i na jeho úroveň emocionálnej inteligencie vyplýva nevyhnutná prepojenosť jednotlivých etáp vývoja osobnosti jedinca. Za rovesnícke prostredie vplývajúce na výchovu považujeme tiež školu. Škola, ktorá nás niekoľko ráz nútila spýtať sa, na čo nám vlastne je, hlavne v momentoch, keď sa nám nedarilo. Škola, ktorá nás nielen naučí poučky, ale stáva sa druhým pilierom alebo akousi nadstavbou nad rodinu ako výchovného činiteľa. Škola je akási mladšia sestra rodiny, ktorá podľa názoru odborníkov pri pôsobení na dieťa veľmi úzko využíva spoluprácu s rodinou.

V otázkach vybudovania dobrých základov sociálneho správania je veľmi dôležité obdobie do troch rokov. Hneď ako sa dieťa postaví na vlastné nohy, dostáva sa do prvého kontaktu s rovesníkmi, ale i s neznámymi dospelými. Za asistencie rodiča sa s nimi učí vychádzať. Za pomoci rodičov musí byť každá sociálna zručnosť postavená od základov a opakovaná, či  v rôznych situáciách utvrdzovaná. Niekedy sa to deje celkom automaticky, niekedy sa niektorým sociálnym zručnostiam je potrebné venovať systematicky. Dieťa sa ich nenaučí hneď, a práve preto potrebuje niekoľkonásobné precvičovanie. Prostredníctvom takéhoto nácviku dostáva do rúk nástroje, ktoré mu umožnia riešiť často náročné a konfliktné situácie s určitým nadhľadom, a čo je dôležitejšie, bez pomoci dospelého a bez zbytočných zlyhaní. Medzi sociálne zručnosti patria aj tzv. kontaktné zručnosti. Cieľom kontaktných zručností je naučiť dieťa kontaktovať rovesníkov. Prácou s kontaktnými zručnosťami sa rodičia vyhnú nepríjemnostiam pri stretnutí ich dieťaťa s rovesníkmi a môžu ho vedieť vhodne usmerniť. Prestanú tŕpnuť, že ich dieťa inému ublíži – pretože nevie, ako sa lepšie kontaktovať alebo si nechá ublížiť, pretože sa nevie korektne brániť.

Druhým okruhom sú spoločenské zručnosti, ktoré sa stanú pre dieťa, najmä pri stretnutí s neznámymi ľuďmi, opornou barličkou. Dieťa neostane bezradné, ale má naučené zručnosti, ktoré mu pomôžu vo vzniknutej situácii. Rovnako ako pri kontaktných zručnostiach je predpokladom ich vybudovania príklad a vzor rodičov, nácvik novej zručnosti a mnohonásobné utvrdzujúce opakovanie. Nácvik zručnosti a dodržiavania určitých pokynov ako je stop alebo stoj, je veľmi dôležitý z hľadiska bezpečnosti dieťaťa. Často môžu vzniknúť situácie, kedy dieťa skúša autoritu rodiča. Chce skočiť do kaluže, šmyknúť sa na mokrej šmykľavke alebo sa nervózne hádže o zem. Práve v takých to situáciách je vhodné snažiť sa zostať pokojný a opakovať jednoslovné pokyny ako „stoj“ a „stop“. Nie vždy sa situácia rýchlo upokojí, ale rodič by nemal byť ústupčivý. Vytrvalosť a kľud by mu mohli napomôcť, pretože je veľmi pravdepodobné, že dieťa len skúša rodičovu trpezlivosť a snaží sa posunúť si svoje hranice.

Ako sme si uviedli v článku niekoľkokrát, veľmi dôležité pri nácviku sociálnych zručností je opakovanie, presne tak ako je to vždy pri učení nakoniec čohokoľvek. Netreba to vzdávať už na začiatku, po prvom pokuse. Takže opakovať, opakovať a opakovať.